Súčasná Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave obnovila svoju činnosť v októbri 1998 v nadväznosti na historický odkaz starobylej právnickej fakulty pôsobiacej na Trnavskej univerzite v rokoch 1667 - 1777.
Úskalia procesu vzniku obnovenej Právnickej fakulty spojené s jej finančným a personálnym zabezpečením boli vo svojej podstate veľmi podobné tým, ktoré sprevádzali počiatky vzniku starobylej Právnickej fakulty v Trnave v druhej polovici 17. storočia.
Historická Právnická fakulta na pôde jezuitskej Trnavskej univerzity vznikla z iniciatívy ostrihomských arcibiskupov I. Losiho, J. Lippaia a Ostrihomskej kapituly. Obaja prímasi však už nestáli bezprostredne pri jej vzniku, ale na základe ich legátov vzniklo finančné portfólio novej fakulty (ktoré doplnilo portfólio Trnavskej univerzity fundovanej kardinálom Petrom Pázmáňom). Zakladacia listina starobylej Právnickej fakulty zo dňa 2. januára 1667 dokumentovala exekúcie závetov oboch uhorských prímasov a určila základné pravidlá hospodárenia fakulty a jej učiteľského zboru. Dejiny tejto fakulty sa začali oficiálne písať od nedele 16. januára 1667, kedy sa po slávnostnej sv. omši vo farskom kostole sv. Mikuláša konala prvá prednáška o význame rímskeho práva prezentovaná profesorom rímskeho práva Adamom Jánom Textorom. Následne sa sprievod odobral do univerzitného kostola sv. Jána Krstiteľa, kde profesor cirkevného práva Ferdinand Preaschaff prednášal o význame kanonického a rímskeho práva. S procesom výučby sa začalo už hneď na druhý deň. Podľa znenia spomínanej zakladacej listiny sa na fakulte malo vyučovať kanonické, rímske a domáce uhorské právo. Prvý bod zakladacej listiny určil personálne zloženie profesorského zboru, tvoreného len tromi profesormi, z ktorých jeden mal pôsobiť na katedre rímskeho práva a dvaja na katedre domáceho (uhorského) práva. Tretia katedra kánonického práva bola zriadená pod priamou gesciou jezuitov, ktorí mali obsadiť post štvrtého profesora kánonického práva.

Napriek štedrým finančným legátom fakulta musela zápasiť s mnohými finančnými problémami, ktoré mali priamy dopad aj na výučbu, obsadenie profesorských postov a celkový počet študentov. Štvorčlenný profesorský zbor, určený už v zakladacej listine, sa podarilo obsadiť až v roku 1696, teda až po viac ako tridsiatich rokoch od založenia fakulty. Priam existenčne bola právnická fakulta ohrozená v časoch stavovských povstaní, keď v rokoch 1679, 1683, 1703 museli prerušiť akademický rok pre nepokoje alebo morové epidémie. Začiatok 18. storočia, po upokojení revolučnej situácie spôsobenej kurucmi Františka II. Rákociho (r. 1703), dával reálnu nádej, že univerzita a jej fakulty budú môcť opäť pôsobiť a napredovať. Fakultu sa podarilo personálne stabilizovať až v rokoch 1736–1749, keď na nej pôsobila trojica renomovaných profesorov Rendek - Khlosz - Kregar.
Po nástupe osvietenskej panovníčky Márie Terézie a jej reformných snáh aj v oblasti najvyššieho školstva nastala nová etapa v dejinách Trnavskej univerzity a jej Právnickej fakulty. Kráľovná Mária Terézia vydala v novembri 1760 nariadenie, ktoré podstatne ovplyvnilo organizáciu a študijný poriadok na fakulte. Týkalo sa hospodárenia, výuky a organizačnej štruktúry fakulty. Študenti sa podľa znenia nariadenia museli pod hrozbou vylúčenia zo štúdia zúčastňovať prednášok. Hodnotenie študentov sa uzavieralo na konci akademického roka a výsledky sa predkladali Ostrihomskej kapitule. Nariadenie určilo dĺžku štúdia na dva roky, počas ktorých mala byť prednesená celá učebná matéria z jednotlivých predmetov. Profesorom sa pripomenula ich povinnosť viesť verejné diskusie. Predmetné zásahy do univerzitného právnického vzdelávania v Trnave mali za cieľ reformovať vzdelávanie právnikov v duchu vytvorenia podriadenej a lojálnej byrokratickej vrstvy, schopnej pri náležitej právnickej erudícii plniť náročné úlohy v administratíve, súdnictve a štátnej správe. V nariadení sa prejavila zásada, že na fakulte sa majú vyučovať „všetky tie vedy, ktoré sa dotýkajú správy štátu“. Nový študijný poriadok z roku 1770 vychádzal v celouniverzitnej Norma studiorum a v jeho zmysle došlo k poštátneniu celej univerzity a jej priblíženiu k viedenskej právnickej fakulte. Miestodržiteľská rada stanovila spôsob výučby, pre jednotlivé predmety sa mali používať schválené povinné učebnice. Prednášky mali začínať 4. novembra a končiť 8. septembra. Vyučovanie prebiehalo denne okrem nedele a sviatkov, každý profesor vyučoval dve hodiny denne. V roku 1775 sa uskutočnila ďalšia reforma štúdia, v zmysle ktorej sa štúdium sa predĺžilo na tri roky, v prvom sa vyučovalo prirodzené právo a časť rímskeho práva (história a Inštitúcie), v druhom štátne právo, Digesta, uhorské súkromné právo a trestné právo. V treťom roku štúdia sa výučba koncentrovala na cirkevné právo, náuku európskych sústav a teóriu uhorského verejného práva. Na získanie doktorskej hodnosti sa požadovalo zloženie troch skúšok z prirodzeného, cirkevného, rímskeho, trestného, civilného (hmotného aj procesného) práva a štatistiky. V roku 1777 sa z dôvodov lepšieho plnenia úloh univerzity kráľovná rozhodla preniesť sídlo univerzity a jej právnickej fakulty do Budína a profesorský zbor v takmer nezmenenej podobe prešiel na nové pôsobisko. V Trnave sa zriadila len dvojročná právnická akadémia, ktorá v meste pôsobila v rokoch 1777 – 1784.
Počas 110-ročného pôsobenia starobylej Právnickej fakulty v Trnave sa na postoch profesorov a aj v radoch študentov vyskytli mimoriadne osobnosti právnej vedy a právnickej vzdelanosti. Spomedzi nich možno spomenúť profesorov kánonického práva Karola Schrettera (1644-1718, nar. v Kremnici), Františka F. Otrokóciho (1648 – 1718) z Otročka (okr. Revúca) a Juraj Žigmund Lakitsa (1739 – 1819, v Trnave pôsobil v r. 1770). Ku kánonistom sa zaradil tiež jezuita Ján Szegedy (1699 – 1760), no ten je známejší svojím dielom k uhorskému obyčajovému právu a k zbierke Opus Tripartitum. Z profesorov rímskeho práva možno spomenúť prvého profesora rímskeho práva Adama Jána Textora (Takács) a osobitne Jána J. Rendeka (1703 – 1748, nar. vo Veľkom Rovnom, okr. Bytča) pôsobiaceho na fakulte v rokoch 1734–1748. Z profesorov domáceho uhorského práva uvedieme Františka Kollera (s prestávkami pôsobil na fakulte v rokoch 1678 – 1720), Pavla Khlósza, Michala Benčíka a Štefana Ladislava Kregara.
Prínos systematizácie a všeobecnosti právnického štúdia na starobylej právnickej fakulte Trnavskej univerzity sa prejavil veľmi skoro. Obsah a rozsah právnického štúdia na Trnavskej univerzite vychádzal z originálnych potrieb uhorského právnického stavu a neskôr aj z potrieb absolutistického štátu (jeho panovníka). Jej činnosť sa rozvíjala viac-menej autonómne, pod dozorom Ostrihomskej kapituly a ochranou samotnej univerzity v zmysle univerzálnych akademických slobôd a práv. Vedecká a pedagogická činnosť a dosah jej pôsobenia je o to chvályhodnejšia, ak vezmeme do úvahy zložité až turbulentné spoločensko-politické pomery v 17. a začiatkom 18. storočia v strednej Európe a špeciálne v Uhorsku, bojujúcom proti tureckému nebezpečiu a iným nepriateľom. I keď sa v roku 1777 celá univerzita natrvalo presídlila do Budína, pôsobenie právnickej fakulty v Trnave počas 110-tich rokov zanechalo v slovenských a uhorských dejinách právnického vzdelávania trvalú stopu.

Peter Pázmaň, zakladateľ Trnavskej univerzity nosil v sebe myšlienku založiť univerzitu v Uhorsku už od svojho nástupu na stolec ostrihomského arcibiskupa a prímasa v roku 1616. Potreboval však najprv zabezpečiť financie pre chod univerzity a získať podporu domácich uhorských síl. Pozdvihnutie Uhorska videl vo vzdelaní – príprave nových kňazských povolaní, ale aj prípravy laikov do rôznych štátnych a verejných funkcií. Peter Pázmaň zostavil zakladaciu listinu 12. mája 1635 v Bratislave a cisár Ferdinand II. ju ešte v tom istom roku 18. októbra schválil. Panovník si vzal tým univerzitu pod svoju ochranu a prevzal aj povinnosť jej hmotného zabezpečenia. Univerzita tak dostala rovnaké práva, aké mali aj iné univerzity v monarchii – v Kolíne, Viedni, Mohuči, Prahe, Olomouci a inde. Absolventi Trnavskej univerzity mali byť považovaní za úplne rovnocenných s absolventmi iných univerzít.

Akt slávnostného otvorenia novej univerzity sa konal 13. novembra 1635 vo farskom kostole sv. Mikuláša, v dnešnej bazilike minor. Kardinál Peter Pázmaň odovzdal prvému rektorovi univerzity, pátrovi Jurajovi Dobronockému, zakladaciu listinu univerzity a jej vedenie zveril Spoločnosti Ježišovej.
Prednášky na univerzite (s teologickou a filozofickou fakultou) začali 14. novembra 1635, hneď na druhý deň po jej slávnostnom otvorení. Profesor logiky a neskorší rektor Trnavskej aj Košickej univerzity Martin Palkovič, rodák z neďalekej Chtelnice, prednášal o podstate rozumovej filozofie.
Funkcia rektora bola bipolárna, rektor bol duchovným, rádovým predstaveným jezuitského kolégia, ktoré spravovalo a viedlo aj univerzitu a spravidla bol aj svetským predstaveným univerzity, jej profesorov, poslucháčov a zamestnancov. Vyberali ich ako osobnosti, ktoré osvedčili duchovnú a vedeckú zrelosť, dokázali byť oporou univerzite a mali príznačné donum gubernandi – dar riadenia, vedenia.

Rektor Ladislav Senei sa významne zaslúžil o dobudovanie tlačiarne univerzity, ktorá sa tak stala sebestačnou v oblasti zabezpečenia potrebných učebníc a literatúry pre poslucháčov, či prezentovania vlastnej vedeckej činnosti. V tlačiarni Trnavskej univerzity vyšlo asi 5000 titulov – latinských, gréckych,, nemeckých, slovenských, maďarských, rumunských, chorvátskych, ukrajinských, francúzskych. Martin Svätojánsky (Szentivány(i)) pôsobiaci na pôde univerzity ako prefekt jej tlačiarne sa významne zaslúžil o vydanie prvej ucelenej uhorskej zbierky právnych predpisov Corpus Iuris Hungarici (1696).

Potvrdením životaschopnosti univerzity – i napriek neprajným vonkajším historickým okolnostiam – bolo rozšírenie univerzity o ďalšiu fakultu 2. januára 1667. Tento deň možno považovať za deň založenia Právnickej fakulty Trnavskej univerzity a to vďaka štedrosti a požiadavke na jej založenie, ktorú prejavili vo svojich testamentoch ostrihomskí arcibiskupi Juraj Lipai a Imrich Lósi. Vykonanie testamentu vlastnoručne potvrdili vacovský biskup František L. Segedi, samandrijský biskup Juraj Pongrác, rakúsky provinciál Michael Sicuten a rektor univerzity Ladislav Vid.

Začiatok 18. storočia do roku 1710 znamenal pre univerzitu ešte obdobie vonkajších nepokojov, keď sa v meste trvalejšie usadili vojská Františka II. Rákociho. Rektor univerzity Ján Zanger a s ním jedenásť nemeckých členov kolégia bolo donútených odísť do vyhnanstva. Obdobie rokov 1711 – 1753 znamenalo pre univerzitu roky úplného pokoja, kedy sa mohla univerzita chystať na vydanie plodov svojho pedagogického a vedeckého úsilia.

Pokojné obdobie narušili reformné snahy Márie Terézie na Viedenskej univerzite v roku 1752 a následne v roku 1753, keď panovníčka oznámila, že aj Trnavská univerzita sa musí prispôsobiť týmto zmenám t. j. filozofické štúdium sa muselo skrátiť na dva roky, ale pribudol skúšobný rok; na teologickej fakulte pribudli nové predmety s predpísanými učebnicami (gréčtina, cirkevné dejiny, rečníctvo); podstatou reformy na právnickej fakulte bolo zavedenie prirodzeného práva a pripustenie evanjelikov na univerzitu.

Reformátorské snahy Márie Terézie neodradili rektora Františka Borgiu Kériho od realizovania myšlienky vybudovať na Trnavskej univerzite observatórium, čo sa mu v priebehu roka 1753 aj podarilo. V centre jeho záujmu bola najmä matematika, astronómia a fyzika. Bol konštruktérom astronomických prístrojov (hodín a teleskopov); vynašiel novú konštrukciu zrkadlových ďalekohľadov Newtonovho typu, ktoré vyrábal pre Trnavskú univerzitu, kde ich aj s úspechom používali. Bol autorom viacerých prác z fyziky. V diele Dissertatio de causis motuum de corpore generatim, deque opposito eidem vacuo (Fyzikálna rozprava o telese vo všeobecnosti a o jemu protikladnom vákuu, Trnava 1752) zavrhol subjektívny idealizmus a agnosticizmus a bol zástancom kritického realizmu.

I napriek reformným nariadeniam Márie Terézie, ktoré prišli v septembri 1769 na Trnavskú univerzitu, panovníčka 7. novembra toho istého roku rozhodla v Trnave zriadiť Lekársku fakultu.
Nariadenia Márie Terézie obsiahnuté v Norma studiorum z 10. septembra 1770 obsahovali podrobnejšiu úpravu o organizácii a stave univerzity. Vedením univerzity bol poverený hlavný správca gróf J. Fekete. Jeho poradným orgánom bolo konzistórium, ktoré sa skladalo zo správcov jednotlivých fakúlt. A nad všetkými mal rozhodujúce slovo veľprepošt Ostrihomskej kapituly J. Galgóczy. Do roku 1770 menoval rektora provinciál Rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej, ale po reformách panovníčky ho volili prokurátori štyroch národností. Posledným nevoleným rektorom bol Ján Príleský a prvým voleným kanonik Ostrihomskej kapituly Žigmund Keglevič na r. 1771-1772 a v roku 1773 sa prvým svetským rektorom stal profesor práva Juraj Lakič.

Posledným rektorom Trnavskej univerzity v roku 1777 bol právnik Ján Jozef Zelenai, ktorý sa hlásil k slovenskej národnosti. Na Trnavskej univerzite prednášal uhorské trestné právo, viaceré obdobia bol dekanom právnickej fakulty(1762 – 1763, 1768 – 1769, 1772 – 1773, 1774 – 1776). Po odsťahovaní univerzity do Budína žil od roku 1777 na dôchodku v Trnave.

Mária Terézia na základe správy o činnosti Trnavskej univerzity, ktorú mala skúmať ňou poverená komisia, svojím intimátom zo 6. marca 1777 rozhodla o jej presídlení univerzity do Budína, do práve dokončených priestorov kráľovskej rezidencie. Posledné prednášky na univerzite skončili 24. augusta 1777.